Vojnové roky strávil v Banskej Štiavnici, kde bol ako židovské dieťa svedkom perzekúcií, rabovania a udávania nielen zo strany gardistov, ale aj susedov či známych. Ako dvojročného ho pokrstili a vychovávaný bol v katolíckom duchu. Koniec vojny prežil v rómskom lágri v Dubnici nad Váhom, kde jeho otec pôsobil ako lekár. Po udaní, že sa v tábore ukrýva židovská rodina, im hrozil transport do Auschwitzu. Vlak však bombardovali Spojenci, preto ich cez Trenčín opäť vrátili do Dubnice nad Váhom, do sídla gestapa. Zachránil ich fakt, že v tom čase už Nemci na úteku balili a pálili za sebou stopy. Po vojne sa Ladislav Welward zúčastnil exhumácií obetí v Nemeckej, kde zahynul jeho starší brat, a v Kremničke, kde zahynula jeho stará mama.

Nikdy som sa nedíval na tých ľudí, ktorí boli v tom tábore so mnou, že ja som Žid a oni sú Cigáni. Boli to ľudia, ktorí boli tak isto postihnutí ako ja, boli takisto nevinní a trpeli tam za to, čo nespôsobili.

Sintský Róm, pozostalý obetí v Letoch u Písku, kde zahynula tiež prvá žena jeho otca so štyrmi deťmi. V Letoch brutálne zavraždili jeho maličkú sestru Bertu. Jan Hauer sa zaujíma o osudy Rómov a Sinti v druhej svetovej vojne nielen ako pozostalý, ale aj ako občiansky aktivista. V súčasnosti bojuje za zrušenie prasacej farmy na mieste bývalého koncentračného tábora v Letoch.

Myslím na to, čo sa tu stalo. Je tu veľa mojej rodiny. Sestru hodili do rybníka, keď mala dva a pol mesiaca. Nikto nevie, koľko je tu zakopaných ľudí.

Narodil sa v chudobnej rodine v Kyšiciach neďaleko Prahy. Po udaní zo strany susedov sa dostal s celou rodinou do koncentračného tábora v Letoch u Písku. V časoch vojnového besnenia bol malým chlapcom. Podľa jeho spomienky 27. mája 1943 nahnali väzňov v Letoch do dobytčích vagónov a odviezli ich do Auschwitzu, kde stretol Dr. Mengeleho, ktorý na ňom prevádzal svoje hrôzostrašné experimenty. Zostala mu po nich jazva na hlave. Keď sa podľa jeho spomienky matka dozvedela, že 23. januára 1945 gestapáci opustili tábor, vzala syna, skryla sa na neďalekom statku, aby neskôr zapriahla kone a vydali sa na cestu domov do Čiech.

Zavriem oči a už sedemdesiat rokov vidím pred sebou človeka, ako má ruku hore... Aha, tu má tú čapicu, tam má tie dve kosti. Normálne toho esesáka presne vidím.

Nemecký novinár, publicista a prekladateľ pôsobiaci v Prahe. Vyštudoval sociológiu a cudzie jazyky na univerzitách vo Frankfurte nad Mohanom a v Bambergu. Od roku 1991 pôsobí v Českej republike, venuje sa najmä problematike rasizmu a diskriminácie. Od roku 1998 pôsobí ako právny konzultant a pozorovateľ pre oblasť diskriminácie príslušníkov menšín a násilných útokov neonacistov. Je autorom knihy o koncentračnom tábore v Letoch u Písku s názvom A nikdo vám nebude věřit, ktorej základom sú okrem historických prameňov aj rozhovory so šesťdesiatimi bývalými väzňami.

Podľa mňa je denacifikácia veľmi akademické slovo. Ide o to tú spoločnosť odsviniť. Myslím, že je to dôležitý symbol. Prevádzka by mala byť zrušená a tie baraky sú najlepším miestom pre pamätník kolaborácie. Nielen Čechov. Pamätník kolaborácie a ľahostajnosti.

Slovenský politik, sociológ, prognostik sa narodil počas internácie v Terezíne. Jeho brat Egon, dnes filozof, mal v tom čase päť rokov. V priebehu Zamatovej revolúcie sa v novembri 1989 stal spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu, neskôr jeho predsedom a poradcom Federálnej vlády ČSSR. Po dobrovoľnom odchode z politiky založil vydavateľstvo GplusG, ktoré sa venuje prevažne literatúre faktu a aktuálnej publicistike.

Môj brat si nepamätá nič a ona (Denisa Elbertová) si pamätá všetko. Ale je to aj tým, že niekedy človek z pamäte vytesňuje to, čo tam nechce.

Narodil sa 11. augusta 1925, bol ženatý s Julienne Pauline a mali spolu pätnásť detí. Od dvoch rokov vystupoval v cirkuse svojho otca, bol klaunom. Napriek tomu, že jeho otec bol majiteľom cirkusu aj kina, mal jarmočný preukaz a súhlas majiteľa pozemku, 4. Októbra 1940 rodinu protiprávne uväznili. Raymond mal vtedy pätnásť rokov. Bol väznený a ušiel z táborov v Darnétali, Montlhéry, vo Villa des Roses, v Pré Pigeone a v Angers. Z nápravného ústavu ukradol esesákom dodávku so zásobami, za čo bol odsúdený a napokon aj štyrikrát ušiel v Nemecku: z nútených prác v dvoch táboroch, z Heddernheimu, z väzenia vo Frankfurte… Po úteku do Paríža sa pridal k odboju, neskôr vstúpil do armády a potom sa vrátil domov. Jeho rodina zajatecký tábor prežila, následky hladovania a pobytu v lágri však boli zničujúce a ešte dlhé roky jej život katastrofálne ovplyvňovali. O svojom príbehu napísal knihu Interdit aux nomads (Kočovníkom vstup zakázaný). Raymond Gurême bol prezidentom Francúzska François Mitterandom vyznamenaný ako rytier Radu čestnej légie, je čestným predsedom asociácie Hlas Rómov. Angažuje sa v boji za slobodu pohybu, proti policajnej zlovôli, prednáša na školách a zúčastňuje sa demonštrácií.. Objasňuje historické fakty týkajúce sa zajateckých táborov pre kočovníkov, ktoré vo Francúzsku existovali v rokoch 1940 až 1946. V septembri roku 2014 ho prepadla dvojica policajtov v jeho maringotke pod zámienkou, že sa v nej ukrývajú nebezpeční zločinci.

Hovoria o hanbe. Nie je to hanba. Len nechcem, aby deti vedeli o tom, čo sme cez vojnu prežili. To je všetko.

Narodený 7. januára 1980, od roku 2008 pracuje ako vedecký pracovník v Inštitúte sociálnych vied Iva Pilara v Záhrebe. V roku 2011 získal titul PhD. na Fakulte humanitných a sociálnych vied na univerzite v Záhrebe. Pracoval v Chorvátskom helsinskom výbore pre ľudské práva v Záhrebe ako koordinátor projektu. Zaoberá sa postavením menšín v Chorvátsku, sociálnym postavením Rómov pred a počas druhej svetovej vojny v Nezávislom štáte Chorvátsko, a výskumu Európskej únie.

Čo mohli oni ako deti prežiť a dnes o tom svedčiť? Pýtam sa, čo môžeš cez tú detskú perspektívu vidieť, keď prídeš do tábora? Čo si môžeš zapamätať?

Prezident parlamentu Svetovej rómskej organizácie a autor knihy Zabili jeho oči o chlapcovi Dušanovi Jovanovičovi, ktorý sa stal obeťou neonacistov v Belehrade. Je spoluzakladateľom združenia Genocída spáchaná na Srboch, Židoch a Rómoch. Jeho otec ako osemnásťročný prežil koncentračný tábor, veľká časť jeho rodiny však zahynula. Vďaka nemu sa v Jasenovaci od roku 2012 pravidelne 2. augusta uskutočňuje spomienková slávnosť venovaná miestnym obetiam rómskeho holokaustu. Angažuje sa za zvýšenie povedomia verejnosti o genocíde Rómov počas druhej svetovej vojny.

Myslím si, že naša rómska vôľa poráža všetky holokausty a že ich už porazila.

Syn Nadira a Fatimy Dedićovcov, futbalový tréner, protirasistický aktivista. Je prezidentom Svetovej organizácie Rómov v boji proti násiliu, diskriminácii, rasizmu a chudobe. Združenie existuje v Chorvátsku desať rokov a jeho mottom je Loptou proti rasizmu, diskriminácii, netolerancii. Bojuje proti rasistickýmn a neonacistickým prejavom na futbalových štadiónoch v Chorvátsku, kde je okrem iného častým javom skandovanie: Zabi Cigána, zabi Srba! alebo ustašovský pozdrav Za dom Spremni! (Pre vlasť pripravený!)

Narodený 7. mája 1930. Pochádza z dediny Žeravica pri Bosanskej Gradiške. Jeho otec Mustafa bol pravoslávny Srb, majiteľ malého obchodu so zmiešaným tovarom. Matka Šehrija bola Rómka. Nadir je registrovaný ako Srb žijúci v Chorvátsku. Rómov z jeho dediny aj okolitých obcí 22. októbra 1944 ustašovci násilne zhromaždili, následne zavraždili a nahádzali do masových hrobov. Mnohé z nich (Velika, Mala Mlaka, Strug, Gradina) stále zostávajú neodkryté. Počas druhej svetovej vojny zahynulo 81 členov rodiny Nadira Dedića z otcovej aj matkinej strany. V súčasnosti žije Nadir s manželkou Fatimou v zariadení Červeného kríža v Záhrebe, keďže nemajú vlastný domov a vláda im odmieta priznať výhody plynúce z faktu, že obidvaja prežili rómsky holokaust, pobyt v koncentračných táboroch a sám Nadir bol účastníkom odboja. Angažuje sa v Združení rómskych obetí fašistického teroru, ktorého hlavným cieľom je zistiť konkrétne počty a presné mená rómskych obetí z obdobia vojny. Zaslúžil sa o vznik pamätníka Rómom, ktorí zahynuli počas rómskeho holokaustu. Odhalili ho v roku 1970. Plánuje vydať knihu s názvom Cigánsky smútok, venovanú pamiatke rómskych obetí na Balkáne, teda v Srbsku, v Bosne a Hercegovine či v Chorvátsku, kde boli Rómovia systematicky masovo vyvražďovaní.

Pochádza z Bosanskej Gradišky, odkiaľ v roku 1944 odviedli Rómov do koncentračných táborov. Pochodovala s ostatnými bosá a nahá do väzenia v Okučanoch, potom vlakom pre dobytok do tábora v Jasenovaci. Tam bola ako dieťa svedkom obrovských zverstiev páchaných na zajatcoch. Podľa jej spomienok ju chránila a zachránila Nemka, pravdepodobne Volksdeutscher, ktorá v tábore pracovala po siedmich mesiacoch ju odovzdala jej strýkovi. Počas druhej svetovej vojny zahynulo v Jasenovaci 136 členov Fatiminej rodiny.

Prišli sme do väzenia, bola tam jedna Cigánka a plno ďalších, všetky zabité deti sa pozerali. Ja som si myslela, že sú živé. Nevedela som, že človek vidí, keď zomrie.

Došiel ustašovec a priniesol nôž. ´Ochutnaj, malá, aká je slaná ľudská krv.´

Pochádza z chorvátskeho Západného Slavónska, je Srbka. Po vojne vyštudovala právo a pracovala ako osobná advokátka a právna poradkyňa Josipa Bros Tita. Na univerzite tretieho veku vyštudovala maľbu. Krajinkárstvo. V detstve prežila niekoľko koncentračných táborov a etnické čistky namierené proti Srbom. Na dôchodku maľuje a vystavuje obrazy ako členka Klubu armády. Ich otca chytili spolu s ďalšími osemnástimi Srbmi v jej rodnej dedine a poslali ho do Jasenovaca, kde aj zomrel. Deti s matkou chceli v roku 1941 utiecť do Srbska, to však už utečencov neprijímalo. Poslali ich teda naspäť do Chorvátska, tam ich zadržali, odviedli do Jasenovaca a onedlho do Starej Gradišky. Odtiaľ putovali do detského tábora Sisak, kde ich oddelili od matky. Matka sa pravdepodobne vrátila do Jasenovaca a zrejme zomrela v Dolnej Gradine. Keď sa v roku 1942 dostala spolu so súrodencami do Jasenovaca, mala Smilja desať rokov. Bola najstaršia spomedzi štyroch detí, všetkým sa podarilo prežiť, držali sa spolu a podporovali sa. Po vojne sa ich ujal sused, Chorvát Mata, ktorý ich aj s manželkou Ankou prijali za svojich. Všetci rodinní príslušníci zo strany Smiljinej matky zomreli, z otcovej strany sa stal obeťou on sám a dve rodiny strýkov, ostatní deviati súrodenci sa zachránili. Smiljin brat Nikola bol ako malý partizán v jednotke kuriérom, utrpel síce ťažké zranenia po prechode mínovým poľom medzi Ľubľanou a Terstom, ale prežil. Smilja si nikdy nezaložila rodinu. Dlhodobo žije sama v byte, v centre Belehradu a venuje sa maľbe krajiny svojho detstva. Nevie sa odhodlať maľovať svoje traumatické skúsenosti z mladosti. Spolu s Radomirom Kaleom a Dragoljubom Ackovićom je zakladateľkou združenia Genocída spáchaná na Srboch, Židoch a Rómoch.

Ten muž každé ráno, kráčajúc cez tú veľkú sálu, pred vojnou továrenskú halu, tlačil pred sebou vozík. Keď si všimol, že je nejaké dieťa mŕtve, chytil ho za nohu alebo ruku a hodil na fúrik. Ja som ranné vtáča. Pravdepodobne od prírody. Skoro sa budím a vstávam. Každé ráno som sa pozerala na toho čierneho človeka v čiernom obleku s čiernym vozíkom. To mi ostalo v spomienkach.

Je rómsky maliar, tvorí tematizované obrazy, na ktorých interpretuje výjavy hrôzy genocídy Rómov a Srbov v chorvátskom ustašovskom štáte a mimo neho. Zároveň portrétuje významných srbských rómskych buditeľov a ich príbuzných. Jeho rodinu počas druhej svetovej vojny takmer celú vyvraždili - jeho matka, narodená v roku 1937, v nej prišla o otca, ktorého zastrelili v Banjici, zahynuli aj otcovi bratia, sestry a tety... Radomir spolu s bratom skončili hudobnú akadémiu, staršia sestra hotelovú školu, prostredná pracuje s počítačmi. Spolu s Dr. Dragoljubom Ackovićom a Smiljou Tišmou je zakladateľom združenia Genocída spáchaná na Srboch, Židoch a Rómoch.

Cez vojnu bol zachránený pani Alfredou Markowskou po tom, čo ho mama pri Rozwadówe vyhodila z voza smerujúceho do Birkenau s listom pre babku a potrebnými dokladmi. Na základe listu sa vrátil k zvyšku svojej rodiny, ktorá prežila vojnu – k starej mame a tete. Otec zahynul vo vojne v roku 1945 a matka pravdepodobne v Osvienčime. Bol jedným z najznámejších detí Aĺfredy Markowskej, ktorú až do svojej smrti volal mama. Začínal ako cínovač kotlov, keď mal štrnásť rokov. Neskôr vyštudoval výtvarnú akadémiu, venoval sa maľbe a sochárstvu, písal básne. Mal dcéru Aniu, ktorá v mladom veku zomrela. Zostala po nej vnučka Marzanna, ktorá sa rovnako ako jej matka vydala v štrnástich. Jej dcéra chce ísť v pradedových šľapajach a stať sa maliarkou. Karol Parno Gierlinsky bol dve volebné obdobia poslancom Svetového zväzu Rómov (IRU – International Romani Union). Zomrel niekoľko dní po nakrúcaní filmu.

... keď niekedy diskutujem s ľuďmi o období vojny a o osudoch ľudí, ktorí prežili tú vojnu ako siroty, prichádzam k záveru, že najlepšie by bolo, keby pri zabíjaní rodičov zabíjali aj ich deti, pretože osud tých ľudí bol veľmi trpký.

Počas masakry v Szczurowej v roku 1943 zahynulo 93 členov rómskej komunity, vrátane celej jej rodiny, okrem nej a jej babky. Zopár Rómov sa nevošlo na voz, ktorý smeroval k cintorínu, kde sa odohrávala poprava. Veliteľ tzv. modrej polície (nemecká polícia na území Poľska okupovanom Nemcami) im povedal, aby utiekli do polí. V tom čase mala Krystyna päť rokov. Zaslúžila sa o vznik vôbec prvého rómskeho pamätníka na svete venovaného rómskemu holokaustu, ktorý bol odhalený v Szczurowej v roku 1956. K pamätníku chodí pravidelne dvakrát ročne zapaľovať sviečky - na výročie tragédie a na Sviatok všetkých svätých.

Malé deti do dvoch rokov nestrieľal, lebo mu bola škoda guliek. Preto ich chytal za nožičky a rozbíjal hlavičky o múr. Tak zahynula moja sestra... Brat mal desať, jeho zastrelili.

Nacistické Nemecko pristupovalo k Rómom podľa podľa tzv. Zákona o prevencii geneticky vadných potomkov. Matku Rity Prigmore, príslušníčku Sintov, v roku 1943 prinútili vybrať si buď sterilizáciu, alebo Auschwitz. Krátko pred termínom sterilizácie zistila, že je tehotná. Najskôr ju nútili k potratu, keď však zistili, že čaká dvojičky, porodila v nemocnici vo Würzburgu 3. marca 1943 pod dohľadom doktora Wernera Heydeho. Dvojčatá matke odobrali. Boli na nich prevádzané pokusy, pri ktorých chirurgicky zasahovali do mozgu a genetické experimenty, ktoré mali dosiahnuť zmenu farby očí. Jedno z dievčatiek, Rolanda, vo veku dvoch týždňov zomrelo. Preživšiu dcéru Ritu našla matka v roku 1944 vďaka Červenému krížu. O následkoch nacistického experimentovania sa Rita Prigmore dozvedela až po svojej päťdesiatke, keď si lekár skúmajúci jej neurologicklé a psychiatrické problémy všimol na rontgenovom snímku zásahy do mozgu z jej detstva. Až potom jej matka, ktorá to tajila celých 50 rokov rozpovedala príbeh dvojičiek Rity a Rolandy. Dodnes nesie následky nielen v podobe veľkej jazvy pri pravom oku, ale aj mnohých zdravotných problémov. Zaslúžila sa o to, aby v roku 2007 vznikol pamätník vo Würzburgu venovaný obetiam holokaustu. O svojom osude často prednáša na školách a stará sa o to, aby sa na holokaust Sintov a Rómov nezabudlo.

Moja matka sa opýtala: ´Kde je moje druhé dieťa?´ Sestrička ju odviedla do kúpeľne. Tam ležala vo vani Rolanda s obväzom na hlave. Bola mŕtva.

Narodila sa v roku 1922 v Birbachu an der Riss. Bola tanečnicou ľudových tancov a speváčkou v divadelnej skupine. V roku 1943 ju poslali do Birkenau, kde prežila zničenie tzv. Cigánskeho tábroa a bola deportovaná do Ravensbrücku a Oranienburgu.V súčasnosti býva v Rosrathe pri Kolíne, píše rómske príbehy, organizuje čítania a prednáškyna školách a univerzitách. V auguste 1995 získala štátne vyznamenanie Bundesverdienstkreuz (Spolkový kríž za zásluhy), najvyššie nemecké civilné ocenenie, za aktivity smerujúce k porozumeniu a prehĺbeniu pochopenia.

Všetko sa opakuje. Bojím sa toho všetkého, ale v inom systéme. Chápeš? Nacisti už nie sú ako kedysi. Teraz prichádzajú iní. Iný druh nacistov. Zamaskovaní.

V novembri 1944 vznikol v Dubnici nad Váhom tzv. Zaisťovací tábor pre Cigánov, na Slovensku jediný svojho druhu. Išlo o skutočný koncentračný tábor, kam boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Počet väznených Rómov zakrátko prevýšil kapacitu tábora a v decembri 1944 sa ich v ňom nachádzalo vyše sedemsto. Rómovia zomierali vysilením, hladom, mučením a na rôzne choroby. Keď sa v januári 1945 v lágri rozšírila epidémia škvrnitého týfusu, nemali k dispozícii lieky. Z obavy pred nákazou začali z tábora utekať, čo vzbudilo u okolitého obyvateľstva strach z rozšírenia infekcie. Bolo zakázané prijímať ďalších Rómov a tábor sa ocitol v karanténe. V tom čase prevzali kontrolu nad lágrom Nemci a rozhodli sa radikálne vyriešiť týfusovú epidémiu. 23. februára 1945 naložili pod zámienkou prevozu do nemocnice chorých na nákladné auto a odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili. Po skončení karantény sa už tábor nepodarilo uviesť do pôvodného stavu. Blížil sa front a lager ostal bez dozoru. Keď sa väzni dozvedeli o rozpustení dozornej správy, miesto opustili a rozutekali sa po okolí. Budovu, kde boli Rómovia ubytovaní, neskôr zapálili a ostatné budovy demontovali. Tábor zmizol z povrchu zemského, akoby nikdy neexistoval. V súčasnosti sú na jeho mieste Zberné suroviny a prázdne pole. Miesto utrpenia Rómov nepripomína žiadny pomník.

Tábor bol založený 8. augusta 1940. Počas druhej svetovej vojny slúžil najskôr ako pracovný (trestný) tábor pre väzňov, neskôr aj ako koncentračný/zberný tábor pre českých Rómov a Sintov. Láger patril pod správu protektorátnych úradov, pracovali v ňom českí bachari a panovali tam neľudské podmienky pre internovaných. Z celkového počtu viac ako 1300 osôb, ktoré prešli táborom, ich zomrelo 329, z toho 241 detí. 300 väzňov bolo prepustených alebo utieklo, viac ako 500 ich bolo deportovaných do vyhladzovacieho tábora Auschwitz – Birkenau. V auguste 1943 bol zberný tábor v Letoch zrušený po epidémii brušného a škvrnitého týfusu. Genocída českých a moravských Rómov a Sintov, ktorá má pre svoj hlboký význam v rómčine pomenovanie baro murdaripen (veľké vraždenie), patrí k najdôslednejšie uskutočneným genocídam druhej svetovej vojny. Po jej skončení ostalo nažive na českom a moravskom území len 600 príslušníkov rómskej menšiny. Lety sú smutným mementom rómskeho holokaustu v Európe, o ktorom sa napriek státisícom obetí začalo diskutovať až v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Na mieste lágru bola v päťdesiatych rokoch vybudovaná veľkokapacitná prasacia farma, približne o štyri dekády bol vedľa nej odhalený pamätník pripomínajúci rómsky holokaust. Snahy o zrušenie farmy a prinavrátenie pietnej úcty tomuto miestu pokračujú dodnes.

Tábor bol založený na území Nezávislého štátu Chorvátsko a je najznámejší spomedzi chorvátskych koncentračných táborov. Založili ho nacistickí kolaboranti nazvaní Ustašovci (od slova Ustzaša - povstalec), ktorí tvorili vojenské jednotky Chorvátskeho štátu vedeného Ante Paveličom. Tábor slúžil na vyhladzovanie Srbov žijúcich na území Chorvátska, Židov a Rómov. Hrôzostrašný tábor Jasenovac bol známy svojou brutalitou, ktorá sa priečila aj nemeckým nacistom. Ľudia bez rozdielu veku a pohlavia boli v tisícoch vraždení nožmi, kladivami a sekerami, hádzaní do masových hrobov alebo do rieky Sáva, ktorá preteká okolo tábora. Mnohé telá slúžili ako potrava pre ošípané, ktoré dozorcovia chovali v priestoroch tábora. Keďže neexistujú presné záznamy a utekajúci ustašovci zničili všetky dôkazy, dodnes sa presne nevie, koľko ľudí bolo v tábore zavraždených. Čiastočnú odpoveď by prinieslo odhalenie stoviek masových hrobov v tábore a v jeho okolí. Tábor Jasenovac bol jedným z najväčších koncentračných táborov vôbec. Hovorí sa mu aj Auschwitz Balkánu. Na mieste bývalého centra tábora dnes stojí unikátny pomník Kamenný kvet architekta Bogdana Bogdanoviča.

V roku 1943 sa v Szczurowej odohral masaker rómskych obyvateľov. 93 ľudí odviedli a popravili na miestnom cintoríne. Zachránilo sa len päť ľudí. Na mieste vznikol v roku 1956 prvý pamätník na svete, ktorý je venovaný rómskemu holokaustu. O jeho vznik sa zaslúžila Krystyna Gil, ktorá masaker ako päťročná prežila.

Rómsky tábor v Auschwitz - Birkenau zlikvidovali v noci z druhého na tretieho augusta roku 1944. Väčšina Rómov a Sintov skončila v plynových komorách. Časť deportovali do táborov Buchenwald a Ravensbruck (bola medzi nimi aj Philomena Franz). Likvidácii tábora predchádzalo povstanie Rómov a Sintov, ktoré je vnímané ako jeden z ojedinelých pokusov aktívneho odporu v komplexe táborov Auschwitz - Birkenau.